Keď štartovala 2. séria so šéfkuchárom Zděnkom Pohlreichom (ďalej ŠÉF), povedal som si, že o tom musím napísať. Je lepšia, ako prvá? Horšia? Oplatí sa pozerať? Napriek všetkému - oplatí. „Čili omáčka nasrat!“

O tomto vydarenom kúsku som kedysi písal na svoj už opustený blog a keďže druhá séria nie je o nič horšia, povedal som si, že musím napísať aj o nej.

Vtedy som myslel, že relácia o drsnom šéfkuchárovi, napravujúcom „zlé“ reštaurácie, bude vznikať donekonečna resp. dokedy bude mať televízia vysoké čísla sledovanosti. Preto ma prekvapilo, keď sa s nami po dvanástich dieloch ŠÉF rozlúčil. Ale nie nadlho. Na jeseň 2009 nakopol druhú sériu. Nakrúcalo sa počas horúceho leta 2009 a prvý diel bol vysielaný v utorok 15. 9. 2009. Čo sa zmenilo?

Vlastne vôbec nič. ŠÉF je stále výborný a scenáre stále priemerné (jedinou výraznejšou zmenou oproti prvej sezóne je asi dvojminútová vsuvka, v ktorej ŠÉF ukuchtí vlastný recept). Hoci do druhej série nastupuje rovnako energicky, dravo, originálne a s kufrom plným častokrát nepublikovateľných hlášok, potvrdili sa moje obavy, ktoré som mal už z prvej série: ŠÉF geniálny. Ostatné nie. Zápletky sú stále o tom istom, len sa postavy inak volajú. ŠÉF napochoduje do „prekliatej“ reštaurácie, zistí, že všetko stojí za... a pustí sa do lenivého personálu a neschopného majiteľa(-ov). Pripraví vlastný recept, behom niekoľkých dní rozdá zopár praktických rád, popraje všetko najlepšie a po čase sa vráti a skonštatuje zmenu k lepšiemu alebo stagnáciu z minula a dá/nedá nálepku.

Na strane druhej, neschopnosť niektorých majiteľov/personálu je taká do neba volajúca, že sa divák vlastne nemá šancu nudiť. Len je to proste také... celé... akési... dajako... nudné. Ale ako vravím, ŠÉF je za jednotku a raz by som sa určite rád najedol v jeho... ale nie, reklamu si dnes odpustíme (ale nájdete to v Prahe). Palec hore však musím dať za pravdepodobne najkontroverznejší diel oboch sérií, v ktorom ŠÉF navštívil dedinskú mínusovú krčmu. Tento stresový diel je výnimočný tým, že situácia v medziľudských vzťahoch (akčná manželka ľahostajného majiteľa je na pľace nonstop, hoci to tam neznáša a iba stratový podnik dotuje z vlastného konta, kým manžel, ktorý je rád, že kamošom z detstva môže načapovať tri dvanástky, sa na mieste radšej neukazuje, keď je tam ona) je natoľko vyhrotená, že ŠÉF sa rozhodol vyriešiť najmä túto časť a na samotné varenie takmer vôbec nedošlo (v jednej chvíli skonštatoval, že pokúsiť sa vylepšiť to, čo pácha kuchár vo svojej kuchyni, ho uráža a tak to ani nebude robiť, lebo by to bolo ako vychovať z prasiatka ovčiarskeho psa)! Tento diel ukázal ŠÉFA v ľudskej podobe – jednak sa netajil vlastnou minulosťou o tom, ako ho podnikanie svojho času fyzicky takmer zničilo, ale najmä pochopil, že tu sa situácia výmenou jedálnička nezmení a snažil sa tvrdohlavú majiteľku presvedčiť, aby to tu... ZAVRELA!! Nezavrela - a či to neukončilo jej manželstvo, sa síce nedozvieme... ale ruku do ohňa by som za to, že pretrvalo vydržalo, nedal. Zaujal ma aj diel s reštauráciou pre zahraničnú klientelu v noblesnom zámku, pretože majitelia hovorili výlučne po anglicky (a dánsky). Tušil som, že ak ste varili napríklad v Austrálii (Zdeněk Pohlreich - *1957 - sa gastronómii venuje od puberty, po Hotelovej škole v Prahe študoval Institute of Business Studie a jeho prax ho zaviala naprieč Českou republikou až do Austrálie či Holandska), asi „jes“ a „nou“ ovládate. Ale že ŠÉF vybalí takú špičkovú angličtinu, to ma príjemne prekvapilo a ešte viac stúpol v mojich očiach. Ten človek si svoje peniaze zaslúži, lebo na sebe niekoľko desaťročí makal.

P.S. Ospravedlňujem sa za prípadné gramatické chyby v českých (voľných) citátoch, ale prekladom do slovenského jazyka by veľa stratili.

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár