Recenzia na celovečernú verziu Rýchlych šípov, ZÁHADU HLAVOLAMU.

S dielom Jaroslava Foglara som sa vo svojom živote stretol len minimálne a to napriek tomu, že som do knižnice chodil od základnej školy a od útleho detstva som nútil rodičov kupovať mi komiksy. Pamätám si, že ako malý som si prečítal jeho knižku, ktorej názov ale už neviem. Zato si dobre spomínam na to, že obsahovala niekoľko až hororových pasáží, čo ma dodnes prekvapuje, keďže sa jednalo o „detskú tvorbu“ a tá by podľa hlupákov nemala obsahovať nič nebezpečné. Foglar asi nebol hlupák. Detto jeho vydavateľ.

Následne som sa dostal ešte ku kultovým „Chlapcom od Bobrej rieky“. Ani propagandistické odseky „v zdravom tele zdravý duch“ a „správny chlapec je čestný, zachová sa správne aj keď by na to mal doplatiť, hovorí pravdu a má veľa priateľov“ (čo je pravda, len sa to príšerne číta), nedokázali zamaskovať pozoruhodnú chlapčenskú dobrodružnú atmosféru letného tábora uprostred skutočnej divočiny (= žiadna autobusová stanica, od tábora vzdialená dva kilometre po vyasfaltovanej ceste), kde sa nachádzajú záhadné močiare s tajomnou Zelenou príšerou.

Nie som si istý, či som sa dostal aj k Foglarovým komiksom o Rýchlych šípoch. Ak aj áno, nezaujali ma (keďže som na to zabudol). Česko-slovenský seriál „Záhada hlavolamu“ z konca šesťdesiatych rokov 20. storočia som tiež nepozeral. Zato som si na jarmoku kúpil (umelohmotného) ježka v klietke a podarilo sa mi ho (bez návodu) dostať von. Raz. Dnu už nie.

Až povedzme okolo roku 2000 (ale spomienky sú príliš hmlisté... mohlo sa jednať i o rok 1997...) som v televízii videl ZÁHADU HLAVOLAMU. Nevšímal som si drevené výkony detských hercov (iní tú takmer nie sú, prípadne majú asi štyri vety. Najslávnejší, Petr Čepek, je len rozprávačom mimo záber. Nedá mi však nespomenúť Karla Engela ako diabolského „Em“) ani miestami silené dialógy.

Naplno ma totiž opantala úchvatne pochmúrna atmosféra, prameniaca nielen z ponurej zlovestnej hudby, ale i (a toto slovo nepoužívam často) dokonalej výpravy. Perfektne som sa preniesol do dôb, keď bola Praha rozdelená na ošarpané štvrte, plné početných skupiniek pootĺkaných detí, ktoré len čo sa vrátili zo škôl, vyrazili, bolo jedno, aké bolo ročné obdobie, do sychravých ulíc. V nich vydávali vlastné noviny a takmer na život a na smrť bojovali s konkurenčnými „špiónskymi“ svorkami zo susednej štvrte, ktoré v tých ich nemali čo hľadať. Drsná nakladačka, plná ohadzovania o omlátené šmirgľové múry, bola ešte tým nežnejším, čo sa vám stalo, ak vás prichytili v desivých Stínadlách.

Stínadla. Len čo sa to slovo povie, padá na mňa strach, znepokojenie. Videl som tisícky hororov z celého sveta, ale atmosféra máloktorého z nich ma dodnes (film som druhý raz videl až v roku 2011 a znova som kašľal na slabé herecké detské výkony a strojené dialógy) dokáže tak opantať, ako atmosféra Stínadel. Režisér Petr Kotek (ktorý následne nakrúcal iba TV filmy a seriály – nič z toho som nevidel) stvoril pozoruhodný kus atmosférického príbehu, o ktorého nakrúcaní som si nič nezisťoval, takže neviem, akú zmluvu s čertom podpísal, že sa koncom moderného 20. storočia dostal k celým mestským štvrtiam, ktoré skutočne pôsobia dojmom mínus osemdesiat rokov dozadu.

Fajn ale je, že herci rozhodne zasa až takí katastrofálni nie sú a dialógov nie je veľa (skôr monológov a tie sú dobré). Scenár prekvapivo nestojí za starú čižmu, ale obsahuje hrôzostrašné tajomstvo s plachým Janom Tleskačom, ktoré je skutočne desivé. Cítime prízrak temnej minulosti, doteraz mrazivo obchádzajúci Stínadla a ich tajnostkárskych, do seba uzavretých, obyvateľov.

Flashbacky s blonďavým chlapcom, ktorý jedného dňa za záhadných okolností smrteľne spadol z kostolnej veže, podfarbujú beztak napínavý a vzrušujúci dej. Dokonca sú také miestami až hororové (napadlo mi, neveľmi dobré, prirovnanie s epizódou „Studňa“ zo seriálu „30 prípadov majora Zemana“), že keď sa vo finále objaví onen „vynález“, nesmial som sa, hoci bol v podstate veľmi smiešny.

P.S. V podstate nikto sa po uvedení filmu do kín nestal „poriadnou“ hviezdou. Najlepšie zatiaľ dopadol asi malý Matěj Hádek ako Losna (neskôr napr. „Kriminálka Staré mesto“).

Záhada hlavolamu, Česká republika 1993, cca 96 minút

Réžia: Petr Kotek. Scenár: Ivan Arsenyev, Petr Kotek (podľa knihy Jaroslava Foglara). Hudba: Petr Malásek. Kamera: Miro Gábor. Hrajú: Ondřej Hošt, Martin Voldřich, David Diviš, Martin Vlasák, Jaroslav Richter, Matěj Hádek, Petr Čepek (len hlas), Karel Engel, Karel Zima, Jaromír Křížek, Josef Dufek, Martin Šotola, Josef A. Stehlík, Jan Kehár, Martin Písařík, Filip Jančík, Michal Škrabal a ďalší

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár