„Tisícročnú včelu“ poznáte pravdepodobne i ako koprodukčné, monumentálne a atmosférické dvestominútové televízne spracovanie majstra Jakubiska z roku 1983. Podobne, ako románová predloha...

...Petra Jaroša, je i film pokladaný za významné slovenské dielo. Priznám sa bez mučenia, troška ma film aj román vždy prestanú baviť vo chvíli, kedy SPOILER umiera starý Martin „Včela“ Pichanda (vo filme strhujúco stvárnený majstrom Jozefom Kronerom). Príbeh následne získava na môj vkus priťažký politicko-historický nádych, navyše v spoločnosti postáv, ktoré už také geniálne, ako starý Pichanda, nie sú (vo filme ďalej uvidíte napríklad Štefana Kvietika a Michala Dočolomanského ako jeho synov). Ale to je ten krutý údel neobyčajne silných podporných postáv. Aj kniha/film „Krstný otec“ bez dona Corleonea už nebolo „ono“. SPOILER

Dovtedy je však viac ako 400 stranová kniha nádherným, miestami až rozprávkovým pohľadom do slovenskej histórie, kedy ešte samostatné Slovensko bolo skôr smiešnym snom, ako by malo čo i len jednopercentnú šancu na to, že by raz vzniklo. Boli to roky tvrdé, kruté a surové. Strávené v krásnej ale drsnej, nič neodpúšťajúcej prírode. Pod nadvládou pánov, ktorí Slovákom nič neodpustili a ukážkovo ich zneužívali... až kým sa národ šokujúco nezačal veľmi pomaly stavať na veľmi vratké nohy. Tie sú dnes, v roku 2010 (napriek negatívnym ohlasom sklamaných, najlepšie zo všetkého, Slovákov) neporovnateľné s tými, aké opisuje Jaroš. Kto vtedy niečo čo i len tušil o NATO.

Hoci sa knižka ku koncu začína topiť v historických udalostiach (čo je na jednej strane super „výchovné“ napríklad pre študentov alebo ľudí, ktorí si chcú „v kocke“ naštudovať dejiny nášho národa, ale nemajú čas ani chuť stráviť v knihách najbližších desať rokov) a podstatne sa líši od filmového záveru (SPOILER kým ten bol pôsobivý vďaka snovému „pochodu postáv s dynamitom“, knižný ukazuje na konci Sama Pichandu v skôr smiešnejšom – ale ktovie, možno aj ľudsky uveriteľnejšej – polohe SPOILER), minimálne jej prvá polovica je úchvatná. Ak ju ktosi odvážne až drzo prirovnal k Márquezovmu magickému realizmu, drzo (a možno aj odvážne) by som sa pridal na jeho stranu. Ako slávny americký spisovateľ, i Jaroš strieda desivé krvavé okamihy (veľmi časté úmrtia detí) s takmer až rozprávkovými okamihmi, o ktorých neviete, čo si máte myslieť („ucho, zaberajúce celú miestnosť“).

Jaroš nám predstavuje „našich predkov a ich starosti a radosti“ (Liptov, múračky, Maďari) tak vierohodne, smutno-krásne, trpko a realisticky, až sa aj my prenesieme na šíre lúky. Do temných lesov - a zakutreme sa do jahňacej prikrývky. Pri pec. Najlepšie na pec.

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár