Aj keby pianista Szpilman ešte žil, dnes už by sa cenzúry svojho úchvatného literárneho diela báť nemusel. Vytvoril šokujúci záznam skutočných udalostí. Z tri a pol milióna poľských Židov vojnu prežilo 240 000.

Pianistu som spoznal na základe kvalitnej filmovej adaptácie uznávaného režiséra Romana Polańského, ktorý k téme pridal autobiografické črty – ako poľský Žid si pamätal vlastné detstvo, plné prenasledovania zo strany Hitlerových vojsk, ktoré mu pochytali celú rodinu a zavraždili ju v koncentračných táboroch/plynových komorách. Masakru prežil len Romanov otec, ktorý sa po vojne tajomne vrátil – aj s novou manželkou. Polański mal odvtedy pocit ustavičného prenasledovania, v čom pokračoval i v dospelosti: najskôr ho vyhnali z Poľska, následne z Ameriky (z tej sa vlastne vyštval sám). Stal sa z neho celoživotný štvanec a utečenec, ktorý si prežil svoje.

V roku 2002 sfilmoval Pianistu, objaviac ním amerického herca Adriena Brodyho. Snímka bola nominovaná na sedem Oscarov, z toho troch získala (za najlepšiu réžiu, adaptovaný scenár a mužský herecký výkon v hlavnej úlohe - Brody). Hoci jej mnohí vyčítajú určitú ťažko uveriteľnú „akademickosť“, faktom je, že film je PRESNOU adaptáciou románu, ktorý v roku 2007 vyšiel v českom preklade na 250 stranách.

Pre mnohých divákov najväčší tŕň v oku (v tom zmysle, že „taká rozprávka sa fakt nemohla stať, to už scenárista prehnal“) predstavuje nezabudnuteľná scéna „hry na piano“. V nej zúbožený Szpilman takmer umiera od hladu v troskách zbombardovanej/vyhorenej zimnej Varšavy. Pred istotu smrťou ho zachráni „dobrý Nemec“, dôstojník wehrmachtu Wilm Hosenfeld, v minulosti učiteľ, ktorý mu prísunom jedla zachráni život.

Táto postava ma zaujala z pôsobivej knihy najviac. Szpilman mu (práve z mesta unikajúcemu pred spojencami) povedal svoje meno, aby ak Hosenfelda náhodou chytia, aby mu Szpilman na oplátku mohol pomôcť. Nemca skutočne chytili a keď okolo zajateckého tábora náhodou išiel Szpilmanov priateľ, Hosenfeld sa mu náhodou prihovoril, či pozná nejakého Szpilmana a priateľovi povedal, že pianistovi kedysi zachránil život. Pianistov priateľ sa však v prítomnom zmätku (v tábore boli stovky nemeckých zajatcov) zabudol spýtať na vojakovo meno a keď sa Szpilman začal o svojho záchrancu zaujímať, bolo neskoro, už ho nikdy nevidel. Až po vojne vypátral, že Hosenfelda sedem rokov mučili a potom zomrel, zošalený na smrť v zajateckom tábore pri Stalingrade rok pred Stalinovou smrťou (Szpilman si vtedy schválne nevypýtal jeho meno - v prípade, že by ho Nemci našli a mučili, bola veľká šanca, že by im meno svojho anjela, oblečeného v nacistickej uniforme, prezradil, čím by ho odsúdil na smrť).

Vojakova fotografia zdobí záverečné strany románu, plus v strednej časti nájdete galériu fotiek z filmu. Osobne hovorím prečo nie, veď film je rovnako dobrý, ako kniha, tak prečo by niekomu prekážali fotky?

Szpilman knižku, až mrazivo odosobnenú (mnohí to dávajú za vinu tomu, že autor ju napísal krátko po „tých udalostiach“ a bol v nich stále v šoku), vydal prvýkrát v roku 1946 pod názvom „Smrť mesta“ (iný zdroj spomína „Smrť jedného mesta“), ale dlhé desaťročia ju nečakalo nič dobré. Už keď vyšla 1x, bola výrazne upravená proti autorovej vôli (v Poľsku „nemohol“ vyjsť román, v ktorom by vystupoval dobrý Nemec a tak bol Hosenfeld zmenený na Rakúšana) a nakoniec ju poľskí stalinisti stiahli z obehu. Až koncom 20. storočia román vyšiel „naplno“, bol preložený do mnohých jazykoch, stal sa bestsellerom, fenoménom, strašným svedectvom vojny a bol úspešne sfilmovaný (Szpilman sa filmu už nedožil, zomrel v roku 2000 ako 89-ročný). Plus Nemci sa potešili, že bol na koniec knihy zaradený úryvok z Hosenfeldovho denníku.

P.S. Vo filme Hosenfelda dojemne stvárnil nemecký herec Thomas Kretschmann (King Kong, Wanted, Morský vlk).

Komentáre

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár