Od decembra 2007 do konca roka 2009 vzniklo v prostredí slovenskej kinematografie dovedna 13 celovečerných hraných snímok, ktoré je možné zoradiť do štyroch samostatných kategórií. Prvú z nich tvoria drámy zo súčasnej doby, hľadajúce zmysel existencie ženskej hrdinky - Polčas rozpadu; Ženy môjho muža; Nebo, peklo... zem a Líštičky.

Pre slovenskú hranú kinematografiu boli dlhé roky charakteristické rôzne nepríjemné javy – malý počet nakrútených filmov, slabá propagácia v médiách, neschopnosť prilákať diváka do kina a predovšetkým v mnohých prípadoch nízka úroveň kvality samotných diel. Kedysi majoritne slovenskú snímku Záhrada (1995) obdivovali minimálne naši západní susedia – jej režisér a spoluscenárista Martin Šulík odchádzal z pražskej Lucerny hneď s dvoma Českými levmi. Na tento úspech sa žiaľ nepodarilo nadviazať.

Rok 2007 sa na prvý pohľad niesol v tradičnom nevýraznom duchu. Keďže snímky ako ROMing alebo Tajnosti jednoducho nemožno považovať za slovenské (z dôvodu minoritnej produkčnej účasti), zoznam „našich“ dlhometrážnych hraných filmov sa zúži na číslo štyri. V marci mala premiéru vojnová dráma Rozhovor s nepriateľom, v septembri romanca Návrat bocianov a v novembri poviedková snímka s názvom Démoni. Nevšedné udalosti na poli slovenskej audiovízie sa začali diať až v decembri 2007. V mesiaci, ktorý je možné označiť za bod nástupu „prvej vlnky“, snáď predznamenávajúcej návrat k „časom Záhrady“. A možno aj otvárajúcej novú kapitolu v kronike porevolučného slovenského filmu.

Od decembra 2007 do konca roka 2009 vzniklo v prostredí slovenskej kinematografie dovedna 13 celovečerných hraných snímok, ktoré je možné zoradiť do štyroch samostatných kategórií. Prvú tvoria drámy zo súčasnej doby, hľadajúce zmysel existencie ženskej hrdinky (Polčas rozpadu; Ženy môjho muža; Nebo, peklo... zem; Líštičky). Druhú diela, reflektujúce historické látky (Bathory, Jánošík - Pravdivá história, Cinka Panna). V tretej skupine možno nájsť snímky, zaoberajúce sa vyrovnávaním s minulosťou (Nedodržaný sľub, Muzika, Pokoj v duši, Tango s komármi). A v poslednej štvrtej sa nachádzajú filmy zo súčasného „pouličného“ prostredia (Bratislavafilm, Veľký rešpekt).

6. decembra roku 2007 mal distribučnú premiéru hraný film Polčas rozpadu. Išlo o štvrtú majoritne slovenskú snímku v našich kinách v priebehu roka. A o tretiu, ktorá sa uchádzala o divákovu pozornosť za posledný štvrťrok. Seriózne vedená reklamná kampaň mala priniesť očakávané „mikulášske“ ovocie. Napokon však priniesla niečo, na čo už nebol fanúšik slovenského filmu dlho zvyknutý.

Najprv ho zaiste prekvapila účasť domáceho titulu v súťažnej sekcii 9. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave. Ba dokonca sa stal jeho otváracím filmom. Potom zaskočila vysoká divácka návštevnosť počas prvého víkendu. Polčas rozpadu vtedy videlo viac ako 3800 divákov, pričom do konca apríla 2008 si pozrelo v kinách na celom Slovensku snímku približne 25-tisíc ľudí (1.) Priaznivejšiu návštevnosť nemal žiadny tunajší film minimálne od premietania Šulíkovej Krajinky (2000). A to bol prvý signál prichádzajúcej zmeny.

Hlavné lákadlo pre bežného návštevníka kina, zreteľne prezentované aj v promo materiáloch, bolo známe herecké obsadenie. Zavádzajúcejším krokom zo strany producentov bolo propagovať projekt ako „čiernu komédiu o krachujúcich vzťahoch“, prípadne ako „tragikomédiu zo súčasného veľkomesta o rozpade vzťahov, rozpade istôt, rozpade jedného manželstva a možno aj o miznutí elementárnej slušnosti z nášho života“ (2.). Niežeby snáď jednou z ústredných tém nebolo nazeranie na spomínané rozpady v súčasnej spoločnosti, ale Polčas rozpadu je možné definovať, v zmysle princípov filmových žánrov, výhradne ako spoločensko-kritickú drámu. Síce občas badať stopy humoru, ale tie zväčša nevedú ku komickým situáciám, ale naopak, k smiešnym. Nechcene smiešnym. Ale nepredbiehajme.

V roku 1995 napísal uznávaný slovenský básnik, prozaik, dramatik a televízny scenárista Viliam Klimáček temnú komédiu Gotika, ocenenú Cenou Nadácie Alfréda Radoka v Prahe za najlepšiu českú a slovenskú hru roku. Od novembra 2002 uvádzalo prepracovanú a skrátenú verziu textu bratislavské alternatívne divadlo GUnaGU (3.) Je teda logické, že po úspechu v literárnej i divadelnej forme túžil Klimáček spracovať hru aj do filmovej podoby. Gotika sa teda stala predlohou pre snímku Polčas rozpadu a opäť sa v mierne pozmenenom variante snažila vdýchnuť život pôvodne divadelným postavám.

Hlavnou ženskou hrdinkou príbehu je mladá rebelantka Mia. Je možno trochu drzá, ale má byť prečo. Nerozumie si takmer s nikým, ani s vlastnými rodičmi. Mia nemá pochopenie pre ich teatrálne sexuálne „scénky“ v kostýmoch, ktorých sa stáva nechceným svedkom. Na druhej strane však má rada ich peniaze. Tie jej pomáhajú, ako nádejnej študentke fotografie, realizovať sny. Okrem fotoaparátu sú Miiným spoľahlivým únikom zo šedivej reality pravidelné návštevy čierneho gothika, výstredného muzikanta a zároveň jej vášnivého frajera Konziho. Ale len do chvíle, kým ju z búrlivých vôd „nezachráni“ osudový muž.

Hlavným mužským hrdinom je majiteľ prosperujúceho podniku Viktor. Muž v „najhorších“ rokoch, ktorého dobehla kríza stredného veku. S vlastnou manželkou, bývalou pediatričkou, neschopnou otehotnieť, si akosi prestáva rozumieť. Chýbajúce pocity dlhodobo nenachádza doma, a preto ich hľadá v práci a v spálňach iných žien. A potom o tých sexuálnych s nepredstieraným nadšením rozpráva kamarátovi Patrikovi. Viktorova dobre rozbehnutá hra sa však skomplikuje v momente, keď sa rozhodne z vôd rozbúrenej rieky zachrániť „topiace sa“ dievča.

Polčas rozpadu teda patrí, rovnako ako napríklad neskôr uvedené Ženy môjho muža, do skupiny mozaikovitých filmov, reflektujúcich súčasnú hektickú dobu a neusporiadanosť životov dnešných ľudí. Pre obe snímky platí, že sa snažia zachytiť stav spoločnosti celoplošne, čím sa ukracujú o možnosť detailne a mnohovrstevnato vyprofilovať jednotlivé postavy. Hoci Polčas rozpadu aj Ženy môjho muža ponúkajú skutočne pestrú paletu „figúrok“, v obidvoch filmoch napokon možno nájsť jednotlivca, reprezentujúceho „povahu doby“ v hlbšom, kritickejšom slova zmysle. Aj v jednom, aj v druhom prípade je ním žena, stratená v odcudzenom svete súčasnosti.

V snímke Polčas rozpadu je ňou Mia. Je nútená žiť vo svete, ktorému skrátka nerozumie. V bohatšej strednej vrstve spoločnosti nachádza iba prázdne hodnoty a falošné idey. V odcudzenom prostredí sa tak stráca, aby opäť našla seba samú prostredníctvom umeleckého vyjadrenia. Miluje síce hudbu, no pravú formu reflexie nachádza vo fotografii. Neuvedomuje si, že práve tá ju zavedie na cestu, ktorú sama tak zreteľne kritizuje. Alebo skutočne verí v možnosť existencie nerovného vzťahu so starším mužom? Lebo ako prezrádza scéna vernisáže, ak niekto považoval dobrodružné sexuálne úlety za chvíľkové pobavenie, tak Mia sotva.

V predchádzajúcich riadkoch sa teda dá nájsť odpoveď na otázku, či je sociálno-kritický model filmu Polčas rozpadu funkčný. Áno, je. Pokiaľ teda od neho nečakáme hĺbkovú sondáž. V takom prípade vyslovene prekáža prídavok v podobe zbytočnej, umelo vykonštruovanej dejovej roviny. Príbeh arménskej imigrantky totiž s dosiaľ budovaným konceptom vôbec nesúvisí. A ak predsa len áno, myslím, že je to skôr otázka prijímania naivného autorského kalkulu. Podobný dojem vzbudzuje samotné finále s použitím granátu. To vyznieva tak trápne, že divák jednoducho nie je schopný zvolenému rozuzleniu uveriť. Záverečne minúty, nasledujúce po Miinej výstave, azda najsilnejšej scéne filmu, pôsobia prebytočne a s prihliadnutím na dômyselné vygradovanie sekvencie aj ako premárnená šanca na vyvolanie žiadaného katarzného účinku.

Vráťme sa ešte raz na začiatok analýzy. Faktom ostáva, že film Polčas rozpadu dokázal opätovne presvedčiť domáce publikum, aby chodilo do kina na slovenskú produkciu. Ak sa šlo pozrieť na melodrámu o „polčase rozpadu našich životov“, nemuselo vôbec odchádzať rozčarované. Ak však chcelo vidieť zábavnú čiernu komédiu, mám pocit, že prezentácia konvenčného humoru, často postaveného na primitívnych a samoúčelných vulgarizmoch, veľmi nenadchla.

Lenže, čo si budeme nahovárať, účinná mediálna propagácia dokáže mnohých zvábiť i lacnými návnadami. Polčas rozpadu okrem humoru lákal aj na populárne herecké mená a profesionálne filmové rozprávanie. V oboch smeroch napokon prekvapil – ponúkol herecký prejav a formálne vyjadrenie na úrovni európskeho štandardu, čím zároveň nastavil latku pre nasledujúce realizované alebo pripravované projekty.

Z hereckého obsadenia treba vyzdvihnúť Táňu Pauhofovú. V súčasnosti 27-ročnú členku činohry Slovenského národného divadla zaradila svojho času European Film Promotion do zoznamu Shooting Stars 2007 – úzkeho výberu mladých a nádejných hereckých talentov európskej kinematografie. Pauhofová má aj napriek relatívne nízkemu veku nielen stabilné divadelné angažmán, ale tiež bohaté skúsenosti s televíznou či filmovou produkciou. Ešte ako čerstvá študentka bratislavskej VŠMU stvárnila titulnú úlohu Valentíny v komornej dráme Kruté radosti (2002), aby v nasledujúcom priebehu svojho rozlietaného štúdia zažiarila aj ako princezná Anička v rozprávke Čert ví proč (2003) alebo výkonom v postave väzenkyne Dany v romantickej dráme Kousek nebe (2004)(4.)

Do projektu Polčas rozpadu teda vstupovala z pozície ostrieľanej herečky. Ústredná rola rebelujúcej Mie jej opäť sadla. Pauhofová priťahuje mimoriadnou charizmou pozornosť ako magnet, doslova manipuluje s divákom pomocou gest a nevinnej mimiky, dokonca aj v náročných sexuálnych scénach pôsobí prirodzene. Hrá presne tak, ako to vyžaduje rola a darí sa jej vytvárať postavu, na ktorú sa len tak nezabúda.

Veľké prekvapenie u mňa vyvolala profesionalita filmu – invenčná hudba Oskara Rózsu, solídna vizuálna práca Ivana Fintu v pozícii kameramana, zvukári František Hammerschmiedt a Ľubomír Novota, taktiež treba oceniť aj prehľadný strih Petra Kordača. A samozrejme, vedenie skúseného Vlada Fischera, ktorý ako režisér debutoval v hranom filme určenom do kín. Vďaka nemu získal Polčas rozpadu zvláštnu chladnú atmosféru. Otázkou však ostáva, či napokon nie príliš.

Snímka Vlada Fischera má mnoho spoločných rysov s filmom Ženy môjho muža režiséra Ivana Vojnára. Aj neobyčajne chladnú atmosféru, v jeho prípade však, žiaľ, až za hranicou prijateľnosti. Opäť teda ide o snímku, odkrývajúcu odvrátenú stranu dnešnej spoločnosti. Opäť vytvára obraz doby prostredníctvom širokého spektra rôznorodých postáv. A opäť sa z tohto „pozadia“ vynára jednotlivec, prostredníctvom ktorého divák vidí do „povahy doby“ hlbšie. Žena, stratená v odcudzenom svete súčasnosti.

Niekdajšia herecká ikona Vera sa živí moderovaním televíznej talk-show, ktorej hviezdna sledovanosť rýchlo vyhasína. Jej manžel Daniel šéfuje produkčnej agentúre, vyhľadávajúcej mladé a atraktívne slečny. V inej časti veľkomesta zasa zomiera na nevyliečiteľnú chorobu dizajnér Martin. Odmieta spoločnosť, a dokonca aj zdravotnú starostlivosť ošetrovateľky Evy. Dvojica kriminalistov sa medzitým snaží vyriešiť prípad mŕtvej modelky. Ako sa časom ukáže, pracovala pre spomínanú agentúru. Čo majú s tým všetkým spoločné Danielove podozrivé slovensko-japonské obchody? A ako zmení životy ostatných krehké dievča Liana, ilegálna imigrantka z Macedónska?

Na túto otázku by azda najlepšie vedela odpovedať Vera. Kedysi bola na vrchole, dnes padá ku dnu. Jej herecká kariéra je už dávnou minulosťou a tá moderátorská nemá pozitívne vyhliadky ani do blízkej budúcnosti. S manželom si dlhodobo nerozumie, vzťah medzi nimi je na bode mrazu. A hoci si myslela, že po Danielovom chladnom sarkazme a mileneckých aférach ju už snáď nič nemôže prekvapiť, znova sa mýlila. Daniel si dovedie do ich bytu neplnoletú Lianu, aby tam na istý čas pobudla. A to je ešte pre Veru jedno z tých lepších prekvapení. Ako sama zistí, Liana nutne potrebuje pomoc. Vera spozoruje podobnosť vlastného života s tým Lianiným a pochopí, že sú na tom v konečnom dôsledku obe rovnako. Že sú v podstate obidve ženami, stratenými v súčasnom odcudzenom svete.

Na prvý pohľad môže pôsobiť námet filmu Ženy môjho muža pomerne atraktívne. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že podobné témy sú medzi domácimi tvorcami v poslednom období dosť rozšírené. V porovnaní s filmom Polčas rozpadu alebo ideovo príbuznými snímkami Nebo, peklo... zem či Líštičky má minimálne najstaršieho a najskúsenejšieho režiséra. V čase, keď Ivan Vojnár dokončil štúdium kamery na pražskej FAMU, nenavštevoval Vlado Fischer ani základnú školu a kolegyne Laura Siváková či Mira Fornay ešte neboli na svete. A zatiaľ čo ostatní traja majú za sebou premiéru prvých distribučných celovečerných hraných filmov, Vojnár skúša zaujať publikum po tretí raz. Obávam sa však, že diváci budú radšej spomínať na jeho tituly Lesní chodci (2003), prípadne Cesta pustým lesem (1997). Pretože keby sme porovnávali napríklad Polčas rozpadu (doposiaľ výhradne televízneho režiséra Vlada Fischera) so snímkou Ženy môjho muža, sotva by odišiel vo výsledku tento výtvarne nadaný tvorca spokojný. Nehovoriac o tom, že produkcia vraj prestrihala bez jeho účasti pôvodnú režisérsku verziu (5.)

Vojnára jednoducho zradil ťažkopádny scenár. Zápletka síce vyzerá zaujímavo, no jej filmový tvar je nešťastný. V prvom rade je prebytočný presah do kriminálneho žánru. Kľúč k odhaleniu skutočného páchateľa zločinov je nečitateľný, práca s gradáciou počas vyšetrovania a využívanie rozprávačských postupov všeobecne v rámci žánru chýba, dokonca táto rovina s kriminálnym podtextom nie je atraktívna ani nepridáva snímke na hĺbke. Skôr zbytočne prenáša ťažisko jej príbehu inam, a tak iba viac-menej spôsobuje zmätok.

Avšak i keby pracoval film Ženy môjho muža výhradne s prvkami sociálno-kritickej drámy, stále by bol s najväčšou pravdepodobnosťou príliš neprehľadný na to, aby v publiku zarezonoval aj po odchode z kinosály. Dejová línia, v ktorej divák sleduje problematické vyrovnávanie sa s prichádzajúcou smrťou dizajnéra Martina, mu môže pripadať tiež nadbytočná, pretože s ostatnými postavami a líniami príbehu nesúvisí. Najväčší dramatický potenciál spočíva v stroskotanom manželstve Very a Daniela, v ich prázdnom svete vyššej spoločenskej vrstvy, ako aj v strete neskúsenej, plachej Liany s duševne zranenou Verou. Minimálne s prihliadnutím na nasadenie Zdeny Studenkovej sa človek ťažko zbavuje pocitu, že ide o plytvanie jej hereckými možnosťami.

Postava Very v snímke Ženy môjho muža Studenkovej vyslovene sadla, akoby jej bola napísaná priamo na telo. Herečka vystihla charakter postavy a podáva v rámci celého hereckého osadenstva najplastickejší výkon. Napriek tomu nie je ani Vera celkom uveriteľným typom. Bolo by však nespravodlivé hádzať vinu na Studenkovú. Scenár jej vkladá do úst také neuveriteľné vetné konštrukcie a stavia jej postavu do takých neuveriteľných polôh, že je pozoruhodné, ako dokázala herečka odhaliť v postave vôbec nejakú hĺbku, pretože mohla pôsobiť ako čistá karikatúra. Aj takí skúsení českí herci, akými sú napríklad Vladimír Dlouhý alebo Martin Stropnický, nedokázali vdýchnuť postavám život.

Snímka Ženy môjho muža kvôli ťažkopádnemu vykonštruovanému scenáru premrhala nesmierny tvorivý potenciál. Nejde len o nevyužitie schopností skúsených hercov, ale tiež o nezúročenie nadania jednotlivých členov štábu. Napríklad Vladimír Smutný, podieľajúci sa na tvorbe takých diel ako napríklad Kolja, Tmavomodrý svět, Vratné lahve alebo Tobruk (vo všetkých prípadoch minimálne nominácia na Českého leva), sa javí len ako remeselne zdatný kameraman. Podobne nevýrazná je aj hudba skladateľa Vladimíra Martinku, či práca zvukára Petra Mojžiša. A tak sa v konečnom dôsledku, čo potvrdzuje nielen slabá divácka účasť v kinách, ale rovnako priemerné hodnotenia väčšiny kritikov, zapíše film Ženy môjho muža do dejín slovenskej novodobej hranej kinematografie ako projekt, ktorý jednoducho nezaujal. Ak sa medzitým naň nestihne zabudnúť.

Podobne rozpačité reakcie odbornej kritiky, ako aj bežného publika, sprevádzajú tematicky príbuzné diela Nebo, peklo... zem či Líštičky. Zatiaľ čo sa v predchádzajúcich snímkach venovali ústrednej ženskej hrdinke mužskí režiséri, v prípade tejto dvojice sú kľúčovými autorkami ženy. Laura Siváková nakrútila už roku 2002 podľa vlastného scenára televíznu tragikomédiu Quartétto. O sedem rokov neskôr sa dostal do distribúcie jej dlho pripravovaný kino-debut Nebo, peklo... zem.

Pôvodný scenár napísala Siváková ako absolventskú prácu na bratislavskej VŠMU. Medzičasom spolupracovala na viacerých slovenských, českých i amerických produkciách v Prahe. Roku 2005 sa však vrátila k školskému textu, prepísala ho do aktuálnejšej podoby a pripravila ho na nakrúcanie (6). Kvôli finančným problémom sa natiahlo takmer na dva roky, ďalší rok a pol sa realizovala post-produkčná fáza (7.). Napokon sa snímka v apríli 2009, dva mesiace pred očakávanou premiérou Ženy môjho muža, dostala na plátna kín. Avšak výraznejší úspech nezaznamenala ani jedna z nich.

V porovnaní s dielom Polčas rozpadu môže byť hneď niekoľko dôvodov pre nízku divácku návštevnosť. Nezanedbateľný podiel na neúspechu má tematická i žánrová konvenčnosť. Nebo, peklo... zem je totiž ďalšou komornou drámou s ambíciou o psychologický presah, ktorej hlavnou hrdinkou je mladé a nerozvážne dievča (napríklad Kruté radosti alebo O dve slabiky pozadu).

22-ročná nádejná baletka Klára získava od popredného španielskeho choreografa prísľub angažmánu v jednom z najlepších tanečných súborov na svete, pokiaľ dokáže v nadchádzajúcich týždňoch na sebe tvrdo zapracovať. Tanečnica sa teda púšťa do ťažkého tréningu, avšak v tejto kritickej etape kariéry nastávajú problémy medzi rodičmi, rozpadá sa jej dlhodobý vzťah s priateľom a zároveň si poraní nohu. Klára sa začína utápať v pokleslých náladách. Ale len dovtedy, kým nespozná charizmatického, 54-ročného chirurga Rudolfa.

Klára nadväzuje s doktorom kamarátsky vzťah. Zisťuje, že ho v minulosti opustila žena, no napriek tomu sa sám dokáže postarať o 13-ročnú dcérku Júliu. Zároveň jej vďaka vlastným skúsenostiam pomáha liečiť rany po rozchode, znášať rodinné trápenie, ale aj tlmiť bolesť po zranení. Malá Júlia postupne spoznáva Kláru lepšie a má ju úprimne rada. Mladé dievča si zasa čím ďalej tým viac rozumie s jej otcom. Priateľstvo sa postupne vymyká pôvodnému zámeru a nerovný vzťah dvojice dospieva do bodu, keď už jednoducho nemôžu byť len kamarátmi. Klára sa začína topiť vo vlastných nezrelých rozhodnutiach a stáva sa obeťou povrchných pomerov v spoločnosti. Ďalšou ženou, stratenou v súčasnom odcudzenom svete.

Snímka Nebo, peklo... zem otvára hneď viacero zaujímavých tém. Medzi najatraktívnejšie patrí pohľad na životnú krízu očami ambicióznej mladej ženy. Intímna dráma sa pokúša posilniť psychologickú povahu filmu aplikáciou prvkov romantického žánru, keď necháva hlavnú hrdinku veriť v možnosť medzigeneračného vzťahu. Potrebné napätie cítiť aj v kontraste svetov neistoty (rodičia, kariéra) a dôvery (skúsený muž), rovnako tak v Klárinom súkromnom konflikte záujmov, keď túži byť zároveň silnou, nezávislou ženou, príťažlivou milenkou a zodpovednou náhradnou matkou. Ako sa však ukáže, mladé dievča si naložilo na chrbát až priveľkú záťaž. A teraz nie je reč len o ústrednej postave filmu.

Scenáristka a režisérka Laura Siváková nedokázala predviesť široký záber diela presvedčivo. Komplexnosť výpovede by bola pozitívnym krokom, ak by sa autorke podarilo preniknúť i pod povrch. Jej zámerom zrejme bolo vyjadriť podstatu osobného problému citlivej hrdinky. Lenže s prihliadnutím na nedôrazné finále jednoducho nie je možné konštatovať, že sa Sivákovej úmysel stretol u divákov s evidentným pochopením. Nebo, peklo... zem sa tak vo výsledku trochu bizarne ponáša na český film Román pro ženy (2004), s ktorým ho spája aj meno titulnej hereckej predstaviteľky.

Zuzana Kanócz stvárnila presvedčivo nielen postavu Laury vo filme Román pro ženy, ale tiež úlohu Kláry v snímke Nebo, peklo... zem. Jej ťažko čitateľné pohľady do neznáma výstižne reflektujú bezradnosť na životnej križovatke, občasné úsmevy zasa nádej na prijateľnejšiu budúcnosť. Kanócz sa nezľakla ani frekventovaných scén plných nahoty, ktoré sú popravde jednou zo „špecialít“ slovenskej hranej kinematografie. Škoda však, že režisérka tlačí Zuzanu nasilu do polôh, v ktorých sa, ako sama priznáva, necíti uvoľnene (8.). Momentov so silným erotickým nábojom je totiž aj pri zohľadnení žánrového a tematického ukotvenia filmu príliš veľa. Nie žeby sa snáď na Zuzanu Kanócz zle pozeralo, najmä s prihliadnutím na metaforický presah poetických obrazov pod hladinou, no tento typ herečky snáď skrýva vážnejšie prednosti, než aké odhaľuje v pozícii „vodnej víly“.

Z profesionálneho hľadiska je omnoho príjemnejším prekvapením castingový „objav“ detskej herečky Heleny Polákovej. Naopak, obsadenie Bronislawa Wroclawského, ak berieme do úvahy tiež jeho neskoršie predabovanie Jozefom Vajdom, sa javí ako zbytočne komplikovaný ťah, ktorý nepriniesol žiadne nevšedné herecké kvality. Skladateľ Oskar Rózsa zasa v celej metráži stereotypne recykluje tri, i keď sugestívne hudobné motívy. Zato kameraman Peter Kelíšek zaujal náročným snímaním spomínaných záberov pod vodou.

Laura Siváková využila overené formálne postupy a nenechala priestor pre experiment. Prikláňa sa teda skôr k režisérom, zastávajúcim konzervatívnu koncepciu filmového vyjadrenia. Iba o pár rokov mladšia kolegyňa Mira Fornay, naopak, zastupuje prúd audiovizuálneho liberalizmu. Skúša posúvať hranice zažitého, nerešpektuje konvenčný prístup k filmovej realizácii. V rámci tuzemskej kinematografie pôsobí nezvykle nielen Fornayovej práca s obrazovým či zvukovým materiálom, ale tiež aktuálne zasadenie príbehu do zahraničného prostredia so zameraním sa na „obyčajných“ ľudí.

Ústrednou postavou filmu Líštičky je mladá dievčina Betka. Prichádza za sestrou do írskeho Dublinu. V hlavnom meste má zaistenú prácu. Ako au-pair má opatrovať dve malé deti, hoci sa nedokáže postarať ani sama o seba. Staršia sestra Tina sa jej snaží v cudzine podať pomocnú ruku, no Betka ju prijať nechce. Miesto toho sa túla po nočnom veľkomeste a v sprievode špinavých pouličných líšok hľadá svoje pravé miesto. Mapuje neznáme teritórium, aby sa skryla do temnej nory, odkiaľ začne uskutočňovať prefíkané plány. Pátra po útočisku.

Betka má očividný problém s vlastnou sestrou. Nevedno prečo. Kľudne by mohla bývať v dome, v ktorom Tina žije s partnerom Stevom. Miesto toho odchádza spávať k skupine punkerov. Vyhľadáva neviazaný život, opíja sa a užíva si sexuálne radovánky. Tina sa neustále snaží presvedčiť sestru, aby ostala u nej. Dokonca jej aj finančne pomáha. Betka však miesto vďaky začne flirtovať s jej priateľom. A neskôr aj súložiť s ich finančne zabezpečeným kamarátom Mikeom. Nie je schopná ani ochotná sa v prostredí adaptovať, a tak len prebýva vo vzdialených končinách ako príživník. Je skrátka ženou, stratenou v odcudzenom svete súčasnosti.

Snímka Líštičky sa snaží vyobrazovať imigračné ťažkosti. Nedelí ľudí, žijúcich v hlavnom meste Írska, podľa príslušnosti západnému alebo východnému „bloku“. Rozdeľuje ich na základe toho, či si dokážu alebo nedokážu na novú krajinu zvyknúť a uchytiť sa. Tých, ktorým sa to nedarí, častokrát zachváti závisť a skôr či neskôr odídu späť do rodného kraja. Čo však s takými, ktorí sa už domov vrátiť nechcú alebo nemôžu? A čo s tými, ktorí zjavne nie sú psychicky v poriadku a potrebujú pomoc najbližších? Aj na tieto otázky sa snaží nachádzať odpovede slovenská scenáristka a režisérka Mira Fornay.

34-ročná filmárka vyštudovala hranú réžiu na pražskej FAMU. S absolventským dielkom Malá nesdělení zvíťazila roku 2003 na Medzinárodnom filmovom festivale v Cottbuse za najlepší krátkometrážny film (9.). V štúdiu réžie následne pokračovala ako štipendistka na National Film and Television School UK, kde nakrútila nízkorozpočtovú diplomovú snímku Alžbeta. Tá bola po prvý raz uvedená v Británii vo februári 2005 (10.). Mira Fornay nadviazala na tému pokrivených rodinných vzťahov aj v celovečernom debute Líštičky. Počas písania scenára zúročila skúsenosti z trojročného pobytu v Londýne, kde spoznala mnoho dievčat zo strednej Európy, pracujúcich ako au-pair. Príbeh preniesla kvôli finančnej dotácii z centra Anglicka do írskej metropoly a obohatila ho o súrodenecké puto kľúčových postáv (11.).

Autorka sa vo viacerých rozhovoroch priznala k špecifickej práci s hercami a k využívaniu netradičných postupov počas nakrúcania – minimálne v kontexte slovenskej kinematografie. Zaiste tak pri realizácii svojej odvážnej dlhometrážnej prvotiny využila skúsenosti, nadobudnuté počas práce v pražskej reklamnej agentúre Filmservis (12.). Krátko pred uvedením do distribúcie film zaradili do súťažného úseku Týždeň medzinárodnej kritiky na prestížnom filmovom festivale v Benátkach. S prihliadnutím na predošlé úspechy Miry Fornay bol príchod slovensko-česko-írskej koprodukcie Líštičky do našich kín očakávanou udalosťou.

Slovenská premiéra prebehla počas 11. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave, kde bola snímka zaradená do súťažnej sekcie, rovnako ako dva roky predtým Polčas rozpadu. Akonáhle sa však 10. decembra 2009, sotva týždeň po skončení prehliadky, dostala do bežnej distribúcie, diváci sa mohli sami presvedčiť, že ani účasť na prominentných medzinárodných festivaloch ešte nič neznamená. Paradoxne sa dostala expresne rýchlo na DVD nosiče, ani nie dva mesiace po slovenskej premiére. A to napriek tomu, že Mira Fornay ponúkla domácemu publiku pomerne atraktívnu a netypickú látku.

Dôvodom bude najskôr jej spracovanie. Autorka sa snaží zamerať pozornosť na nesympatickú hlavnú postavu, avšak jej psychologický profil je natoľko nečitateľný a motivácie konania také nepochopiteľné, že návštevník kina zostáva dezorientovaný a nedokáže sa s postavou identifikovať. O isté prehodnotenie averzie voči Betke sa pokúša finále, poodhaľujúce tragické tajomstvo z jej minulosti. Lenže miesto odôvodnenia jej agresívneho počínania ukazuje explicitnú scénu deštrukcie, ktorej opäť nemožno rozumieť. Tak ako správaniu mnohých ďalších postáv.

Práca s hercami môže byť akokoľvek inovatívna, ale keď sa s nimi divák nevie stotožniť, ich prejav vyznieva nechcene teatrálne. Úsilie Réky Derzsi v ústrednej úlohe, ako aj solídna práca kameramana Tomáša Sysla s digitálnou technikou RED ONE, tak vyšumí do prázdna. Experimentovanie s audiovizuálnym výrazom, bez výpovednej a príbehovej hodnoty, je veľmi často žiadané v oblastiach hudobného videoklipu či invenčnej reklamy. Možno práve tie sú skutočným priestorom pre autorkinu sebarealizáciu.

V rámci žánru súčasnej drámy, hľadajúcej zmysel existencie ženskej hrdinky, sa javí teda Polčas rozpadu ako dielo s najsilnejšou výpovednou hodnotou za posledné aspoň štyri roky. Tvrdenie podporujú nielen vyjadrenia mnohých odborných kritikov, ale tiež početné ohlasy divákov v diskusných fórach. Ako isté meradlo záujmu publika môže takisto poslúžiť štatistika návštevnosti. Snímka Líštičky, podobne ako napríklad Ženy môjho muža či Nebo, peklo... zem, nezaznamenala výrazný komerčný úspech. Zato Polčas rozpadu áno. Z tejto štvorice tak ako jediný naplnil očakávania divákov a možno aj producentov. I keď je potrebné dodať, že v jeho prípade nie je prijatie vyslovene kladné, ale skôr rozporuplné.

Reflexia slovenskej hranej kinematografie 2007 - 2009, časť 2

Reflexia slovenskej hranej kinematografie 2007 - 2009, časť 3

Reflexia slovenskej hranej kinematografie 2007 - 2009, časť 4

(1.) http://www.cas.sk/clanok/77076/polcas-rozpadu-videlo-vyse-25-tisic-ludi.html + http://kultura.sme.sk/c/3631017/slovensky-film-polcas-rozpadu-najuspesnejsia-premiera-od-roku-2000.html

(2.) http://www.jmbfilm.sk/polcasrozpadu.html

(3.) http://www.gunagu.sk/?kategoria=katalog&predstavenia_id=9

(4.) http://www.csfd.cz/herec/2231-tana-pauhofova

(5.) http://www.kinobox.cz/film/262266-zeny-meho-muze/zajimavosti

(6.) http://zena.sme.sk/c/4811251/laura-sivakova-najlepsie-napady-mam-v-sprche.html

(7.) http://www.nebopeklozem.sk/

(8.) http://koktail.pravda.sk/kanocz-zvladla-nahe-sceny-profesionalne-priatelovi-sa-pacila-pta-/sk-kkoktail.asp?c=A090417_133656_sk-kkoktail_p20

(9.) http://www.ceskatelevize.cz/program/20851212030-listicky-foxes.html?deid=3235

(10.) http://www.mirafox.sk/mira.php

(11.) http://www.velkaepocha.sk/2009091310970/Rozhovor-O-filmu-Listicky-s-reziserkou-Mirou-Fornay.html

(12.) http://www.filmsk.sk/show_article.php?id=6210&movie=&archive=1

www.arinafilm.sk/zenymojhomuza.sk/index.html

www.cas.sk

www.ceskatelevize.cz/program/10176482159.html

www.csfd.cz

www.filmsk.sk

www.gunagu.sk

www.jmbfilm.sk/polcasrozpadu.html

www.kinobox.cz

www.mirafox.sk

www.nebopeklozem.sk

www.pravda.sk

www.sme.sk

www.velkaepocha.sk

Alžbeta (r. Mira Fornay, 2004)

Bathory (r. Juraj Jakubisko, 2008)

Bratislavafilm (r. Jakub Kroner, 2009)

Cesta pustým lesem (r. Ivan Vojnár, 1997)

Cinka Panna (r. Dušan Rapoš, 2008)

Čert ví proč (r. Roman Vávra, 2003)

Démoni (r. Róbert Šveda, 2007)

Jánošík - Pravdivá história (r. Agnieszka Holland - Kasia Adamik, 2009)

Kolja (r. Jan Svěrák, 1996)

Kousek nebe (r. Petr Nikolaev, 2004)

Krajinka (r. Martin Šulík, 2000)

Kruté radosti (r. Juraj Nvota, 2002)

Lesní chodci (r. Ivan Vojnár, 2003)

Líštičky (r. Mira Fornay, 2009)

Malá nesdělení (r. Mira Fornay, 2002)

Muzika (r. Juraj Nvota, 2007)

Návrat bocianov (r. Martin Repka, 2007)

Nebo, peklo... zem (r. Laura Siváková, 2009)

Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009)

O dve slabiky pozadu (r. Katarína Šulajová, 2004)

Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009)

Polčas rozpadu (r. Vlado Fischer, 2007)

Quartétto (r. Laura Siváková, 2002)

Román pro ženy (r. Filip Renč, 2004)

ROMing (r. Jiří Vejdělek, 2007)

Rozhovor s nepriateľom (r. Patrik Lančarič, 2007)

Tajnosti (r. Alice Nellis, 2007)

Tango s komármi (r. Miloslav Luther, 2008)

Tmavomodrý svět (r. Jan Svěrák, 2001)

Tobruk (r. Václav Marhoul, 2008)

Veľký rešpekt (r. Viktor Csudai, 2008)

Vratné lahve (r. Jan Svěrák, 2006)

Záhrada (r. Martin Šulík, 1995)

Ženy môjho muža (r. Ivan Vojnár, 2008)

Komentáre

Richard

-1

 

 

Nedočítal som to do konca. Škrtať, škrtať, škrtať!!! To nie je článok pre internet.

15 Január 2011, 13:05

Reagovať

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár

Storno

Meno *
Opíšte kód   
ChronoComments by Joomla Professional Solutions

Pridať komentár